viva54

( Venované blogerke Olitat )

Pred časom menovaná blogerka mala článok ktorý súvisel s kliatbou a v diskusii som jej sľúbila že príležitostne niečo o kliatbe napíšem aj ja a že jej môj článok venujem. Teda tak činím.

Písal sa rok 1991 a prežila som hrozivú autonehodu. Ale pekne po poriadku…

Vtedy som sa už pár rokov priatelila s istým bezdetným manželským párom. Vlastne som ich “ zdedila “ po mame, boli to jej bývalí kolegovia z práce. Ja som bola slobodná matka, v tom roku som mala 4 ročné dieťa. Tým že oni nemohli mať dieťa, všetku lásku dávali môjmu synovi. Aj ho riadne rozmaznávali, kupovali mu hračky, oblečenie, aj maškrty. Nebránila som im v tom, robili to radi a dobrovoľne. On robil za socializmu vodiča nejakému papalášovi, potom dostal ponuku ísť na pol roka na montáže do Lýbie. Ona robila školníčku v škôlke, kde mali aj služobný byt. Keďže to bolo na prízemí, tak sa tam bála spávať sama keď bol manžel preč. Preto ma často volala aby som u nej prespala. Keď sa jej manžel vrátil, chvíľu jazdil na kamióne. Lenže to jej takisto nevyhovovalo, chcela ho mať doma, tak sa rozhodol taxikárčiť. Za zarobené peniaze si kúpil nové auto značky Nissan Sunny, vybavil si potrebné náležitosti a začal pracovať.

No a vtedy som pred nimi spomenula že najbližšiu nedeľu pôjdem za sestrou ktorá bývala v jednej obci za Dunajskou Stredou. Plánovala som ísť vlakom na otočku, ráno tam, večer naspäť. Sestra mala totiž narodeniny a bola som pozvaná na oslavu. On mi ponúkol že ma tam vezmú autom, vraj načo sa budem terigať vlakom. Ja som v tej dobe auto nemala, hoci vodičák som mala a nejaké roky som už mala odjazdené, podotýkam bez nehody.

Tak som teda tú ponuku prijala, prišla nedeľa a išli sme. Hneď po príchode nám švagor nalial pohárik na privítanie. Lenže dotyčný neostal len pri jednom poháriku, ale mal ich ešte niekoľko a tak ešte pred obedom “ mal riadne nakúpené „. Obed ani nestihol, tak ho sestra uložila do hosťovskej, nech sa z toho vyspí. Kým on spal, my sme si užívali oslavu, mimochodom ja už bez alkoholu. Po niekoľkých hodinách spánku sa zobudil, najedol sa, dal si kávu a bol pripravený na cestu domov. So sestrou a s jeho manželkou sme síce vyjadrili určité obavy či to zvládne, ale tvrdil že je v poriadku, nemáme si vraj robiť starosti. Napriek tomu nám sestra ponúkla, aby sme tam prespali. Ja som sa zasa ponúkla že to môžem odšoférovať domov. On však obidva návrhy odmietol.

Tak sme vyštartovali. Išli sme len my dospelí, syn tam chcel ostať na týždeň so sestrinými deťmi, napokon sestra bola na materskej dovolenke, tak nebol problém.

Ledva sme opustili obec, dupol na plyn a išiel stovkou. Upozornila som ho aby spomalil, lebo sa blíži železničné priecestie, také bez svetiel a závor, iba so stopkou. Navyše sa to nachádzalo v zákrute. Moje upozornenie odignoroval, stovkou vletel do tej zákruty, ktorú samozrejme nezvládol. Tak sme skončili v priľahlom poli, najprv sa auto prevrátilo na jeden bok, na strechu, potom na druhý bok a nakoniec pristálo na streche. Manželia mali pásy, takže nemali ani škrabanec, ja som vzadu pás nemala, no hoci som nemala nič zlomené a nevycedila som ani kvapku krvi, doudieraná som bola riadne a na druhý deň samá modrina. Ktovie, ako by dopadlo to dieťa keby bolo s nami v aute.

No hneď ako sme sa vyteperili z auta, jeho prvé slová neboli “ Dievčatá ste v poriadku, nič sa vám nestalo ? “ Ale bedákal že má totálne zničené svoje krásne nové auto. Napokon sa zastavovali okoloidúce autá a ľudia ktorí tú nehodu videli, nechceli veriť že sa nám nič vážne nestalo, vyzeralo to vraj tak, že sme to nemohli prežiť. A aj keď sa ponúkli že zavolajú záchranku, alebo nás odvezú na pohotovosť, odmietli sme, naozaj nebolo treba. Kamarát však nechcel volať políciu, bál sa že by nafúkal, napriek tomu že predtým tvrdil že je v poriadku. Tým pádom ale mu ani poisťovňa nemohla preplatiť škody na aute. A tak len bedákal že nebude môcť bez auta robiť. Tí ľudia nás odviezli k sestre, tá dostala skoro infarkt keď sa dozvedela čo sa stalo. Povedala som jej nech sa upokojí, nič nám nie je, ale treba doviezť auto. Tak sme išli s jej manželom a nejakými susedmi na miesto nehody, tí spoločnými silami auto prevrátili a odtiahli ho k nej do dvora, kde si ho kamarát na druhý deň s odťahovkou vyzdvihol. Nakoniec nás sestra odviezla do Bratislavy. Keď som sa po príchode s manželmi lúčila, povedala som im nech sa potom časom po tom šoku ozvú či sú v poriadku a ako to dopadlo s autom, či sa to dalo vôbec opraviť .

Ja som kupodivu dovtedy bola v poriadku, nezvyknem hysterčiť, ani panikáriť. Pre mňa prišiel šok až potom, po jeho odpovedi. Povedal doslova toto : Ty sa mi vôbec neprihováraj, ani ťa už nikdy nechcem vidieť, to ty môžeš zato že mám zničené auto, zničený biznis a zničený život, lebo keby sme teba neviezli k sestre, tak by sa to nestalo. Ja ťa preklínam a želám si aby si zdochla !

Silná káva že ? Lebo ja som sa ani v najmenšom necítila vinná, veď ja som ho o nič neprosila, navyše mal na výber iné možnosti ako jazdu autom a hlavne vôbec nemal piť keď plánoval šoférovať. Jediné čo si vyčítam že som si vôbec do toho auta cestou domov sadla, mala som ísť vlakom, no bola som mladá a hlúpa a verila som mu že to zvládne, že už je triezvy. No na veci by to nič nemenilo, on by havaroval aj keby som ja nebola v aute a vinu by dával aj tak mne, keď už uviedol taký argument.

Už som ho nikdy nevidela. Asi po roku som stretla jeho manželku, tá mi povedala že po tej nehode už si auto nedal opraviť, dal ho odviezť na šrotovisko, ani nič nerobil, len sa opíjal a pár mesiacov nato mu praskol žalúdočný vred a zomrel.

Pritom vôbec to tak nemusel prežívať a najmä nikdy nemal také slová vysloviť. Chápem že mal určitú finančnú ujmu, ale mohol si za to len on sám. Človek vždy má na výber možnosti, peňazí mal ešte dosť, mohol si kúpiť iné auto, mohol robiť inú robotu, veď jedno rozbité auto nie je koniec sveta, vždy hovorím, pokiaľ nejde o život, tak nejde o nič.

Tak neviem, bola to karma, náhoda, alebo je pravda že kliatba sa vráti tomu, kto ju vysloví?