viva54

Nie je zvláštne že dnes so slovom “ pozitívny “ automaticky každého napadne byť pozitívne testovaný na Covid ?

Nie, samozrejme nechcem byť Covid pozitívna ale chcela by som byť taká pozitívna v myslení aká som vždy bola v časoch kým ešte neprepuklo toto šialenstvo. Vždy som bola veľká optimistka ale s realistickými sklonmi. Pevne stáť nohami na zemi, vidieť veci také aké sú. Keď sa mi niečo v mojom živote nepáčilo, bez milosti som to zmenila a nikdy som nevyplakávala že sa to nedá. Ak som niečo zmeniť nedokázala, tak som to prijala ako fakt a ďalej som sa tým nezaoberala. Na každej zlej situácii som sa snažila vnímať aj niečo dobré, na každom človeku ktorý sa ku mne zle zachoval vidieť aj niečo dobré. A vždy sa mi to oplatilo. Zlé situácie som obrátila vo svoj prospech získaním životných skúseností a tým, že “ čo ma nezabilo, to ma posilnilo „. Z voči mne nepriateľsky naladených ľudí som si mnohokrát získala priateľov. A zásadne som sa vždy spoliehala na svoje sily, schopnosti a možnosti, lebo som chcela byť nezávislá a nechcela som aby o mojom živote niekto rozhodoval.

Tomuto všetkému zdá sa, je koniec. Ale stále sa o tú pozitivitu snažím, aj budem snažiť, aj keď je to ťažké. Dnes už v mnohom nemôžeme rozhodovať o sebe. O tom či budeme pracovať, či súhlasíme s tým aby niečo z nášho tela odobrali alebo naopak pridali už nikoho nezaujíma, je nepodstatné či sme zdraví či nie, automaticky sme potenciálnymi nosičmi nákazy, nedajbože ak sme pozitívne testovaný aj keď nám nič nie je, okamžite nás dajú pod zámok. Nemáme právo sa zhromažďovať, navštíviť príbuzných, slobodne chodiť po ulici, či voľne dýchať. Dokonca už ani slobodne povedať svoj názor bez toho aby nás hneď nenapadli a neoznačili za konšpirátora. Skrátka ja to vidím tak, že už nám žiadne práva neostali , ústavné, ľudské, ani morálne. A najhoršie na tom je že absolútna väčšina ľudí sa s tým bez mihnutia oka stotožnila.

A toto všetko v mene jedného blbého vírusu zvanom Covid – 19. Chápem čo je strach o život a čo je pud sebazáchovy. Ale pri chorobe pri ktorom je šanca na prežitie vyše 99 percent ? Vážne je potrebný až taký strach ? Verte že za normálnych okolností by sme strach nemali. Keby sme žili v časoch pred médiami, ani by sme o tom nevedeli že to tu je. Mysleli by sme si že je to len trochu iná forma chrípky. Od začiatku tvrdím a vždy aj budem, že túto chorobu najviac šíria médiá a vláda. Lepšie povedané strach z tej choroby. Keby sme nepozerali, nepočúvali dennodenne v médiách koľko ľudí sa denne infikovalo a koľko chorobe podľahlo, tak by sme nemali strach, ostal by nám iba zdravý rešpekt pred chorobou. A keby sme odbúrali strach, ktorý nám paralyzuje mozog, až potom by sme mohli začať rozmýšľať, čo by sme mohli urobiť pre seba, aby sme sa chorobe vyhli. Teda okrem R-O-R čo počúvame ako pokazenú platňu dokola a nielen to, ale ju aj dodržiavame a čuduj sa svete zrejme to nezaberá pokiaľ stále máme tak veľa infikovaných.

Nie, nejdem vám tu kázať o Céčkach a Déčkach, to už hádam každý kto nežije na Mesiaci vie, že by mal užívať. Našim najväčším benefitom a najväčšou zbraňou / ak odbúrame strach voči nielen tejto, ale voči každej chorobe / bude, že zároveň odbúrame aj stres. A dnes už je dokázané že za väčšinu chorôb môže stres. Lebo telo a duša sú jeden celok a ak duša trpí, trpí aj telo a naopak. Toto je niečo, čo vie nielen študent 1. ročníka medicíny, či zdravotná sestra ale každý rozumne uvažujúci človek. Ak odbúrame stres, zvýšime si imunitu. A už sme doma. Ak je znížená imunita, telo je pripravené prijať akúkoľvek chorobu. Ak je naopak posilnená, choroby nemajú šancu. Dodala by som že ja síce vnímam že tá choroba tu je, ale ignorujem ju, nepripúšťam si že by som ju mohla dostať. To mi povedal raz jeden lekár, že ak sa stále budem pozorovať a namýšľať si že ochoriem, tak aj ochoriem. Podľa neho jediná správna vec je veriť že neochoriete, čiže tá psychika tu hraje veľkú rolu.

Ja nemám vysokú školu, nie som lekárka ani zdravotná sestra, ale isté zdravotnícke vzdelanie mám, potrebné k mojej práci. A nielen to, ale už veľa rokov sa amatérsky zaujímam o medicínu, či už o klasickú alebo alternatívnu a veľa z tejto témy študujem. A na základe svojich poznatkov pristupujem k svojmu zdraviu, ako aj k zdraviu svojej rodiny.

Takže prečo to vlády a médiá robia ? Prečo šíria strach, stresujú nás a znižujú nám imunitu, namiesto toho aby nás upokojovali a snažili sa nám pomôcť aspoň nejakou reálnou radou ako sa máme chrániť pred chorobou ? Tak ako to robí “ konšpirátor “ Dr. Bukovský a iní lekári ? Mnohí ľudia ani nevedia že existujú, lebo nevystupujú v mainstreamových médiách, takže ani nevedia čo viac by mohli urobiť pre svoje zdravie okrem nosenia rúšok.

No keby im to povedali takí páni ako sú Jarčuška či Krčméry, tým by verili všetko, vrátane toho, že čierna je biela. Pýtam sa teda prečo naša vláda nešíri aj niečo pozitívne ? Je to preto že nemajú dostatočnú mozgovú kapacitu nato aby pochopili že to je lepšia cesta ako strašenie, testovanie a vakcinácia ? Alebo naopak, veľmi dobre vedia čo robia a prečo to robia ? Každý nech si odpovie sám. Ja v tom mám jasno. Len otázka. Myslíte si že teraz, kým k nám dorazia vo veľkom vakcíny, nejakým zázrakom začali rapídne klesať počty infikovaných, a ten vírus by sme porazili, že by sa dal niekto očkovať ? No možno tých 23 percent, čo ukázali prieskumy pred istým časom. A to predsa nechceme, nie ? Veď musíme dať chudákom bohatým ľudomilom zarobiť aby boli ešte bohatší. Toto je môj názor a nikdy mi to nikto nevyvráti, lebo bohatým a mocným vždy ide len o peniaze, ľudský život pre nich nič neznamená. Viem o čom hovorím, za svojho života som poznala veľa boháčov. Keby ste umierali od hladu, tak by vám ani krajec chleba nepodali. Kým chudák sa s vami podelí aj o to posledné. Tu na Pravde je veľa rozumne zmýšľajúcich ľudí, tým nemusím vysvetľovať o čom to je, tí to dávno pochopili. A tí ktorí to pochopiť nechcú, tak to nikdy nepochopia a na ich názore mi nezáleží.

Apropo infikovaní. Ak médiá hlásia že za deň pribudlo napr. 3000 infikovaných, nepovedia že z toho množstva len malé percento je skutočne chorých a ešte menšie percento musí byť hospitalizovaných. Tak prečo sú nemocnice preplnené ? Samotní zdravotníci priznali že preto, lebo musia prijímať aj pacientov ktorí by nemuseli byť v nemocnici, ale doma ich nechcú !!! Z toho sa mi rozum zastavil a k tomu môžem povedať len toľko že ich ľutujem, lebo takú rodinu by som ani mať nechcela. Keby môj manžel alebo syn ochoreli, tak nielenže by som ich chcela mať doma ale by som ich aj riadne ošetrovala. Veď v minulosti bežne ľudia doma ošetrovali chorých a to boli inakšie nákazlivé choroby. A keby som ja mala manžela ktorý by ma strčil do nemocnice aby sa odo mňa nenakazil, tak by som sa s ním hneď aj rozviedla !!! Lebo kde ostalo to staré dobré “ V dobrom aj v zlom, v bohatstve aj v chudobe, v zdraví aj v chorobe ? „

Ešte k tým starším ľuďom. Neverím že najlepší spôsob ako ich uchrániť je nechať ich doma osamote chradnúť. Nehovorím o tých ktorí sú v DSS-kách. Tých mi je najviac ľúto lebo ich rodiny za nimi nepustia aj keby chceli. To isté sa týka aj tých v nemocnici. Taktiež nemôže ísť za rodičmi alebo za starými rodičmi ten, kto žije v cudzine, alebo hoci na Slovensku ale ďaleko. Ale tí, ktorí majú rodičov blízko, tí by za nimi mali ísť. Nikomu nechcem radiť čo má robiť, poviem len to, čo by som robila ja, ak by moja mama ešte žila. / otca nespomínam lebo som vyrastala bez otca / Takže robila by som presne to isté, čo aj pred koronou. Pravidelne som za ňou chodila aj so súrodencami, nosili sme jej nákupy a lieky, pomáhali jej s upratovaním a tiež sme ju nútili sa ísť trocha poprechádzať lebo v posledných rokoch trochu zlenivela a nechcelo sa jej, hoci predtým sa vždy veľa hýbala. Neskôr som ju nahovorila aj na záhradku, aby bola pravidelne na čerstvom vzduchu. A verím že som jej tým predlžila život, lebo keby len doma sedela pri televízore a cítila by sa neužitočná, tak by len upadala. A zrazu úplne ožila lebo našla nejaký zmysel života. A viem na sto percent, že keby moja mama dnes žila, tak by nechcela aby sme ju nechali celé mesiace doma samu, opustenú, len aby sme ju náhodou nenakazili. Ona by povedala, že radšej by chcela umrieť na Covid ako na samotu.

Každý kto nechce ísť za rodičmi či starými rodičmi lebo ich chráni, tak by mal porozmýšľať aspoň nad jedinou vecou. Ak za nimi nepôjdete a neprinesiete im nákupy či lieky, tak oni sami budú musieť ísť von si tieto veci zaobstarať. A tam je viac ľudí a teda väčšia hrozba že sa nakazia. / Isté je že denne vidím x dôchodcov v obchodoch či v MHD ako sa ťahajú s tými taškami na kolesách. / Netvrdím že nemajú ísť von, určite by mali a každý deň. Ale nie do obchodov kde je hlava na hlave, ale na prechádzku. Najlepšie posadiť ich do auta a odviezť ich do prírody vždy keď sa dá. Samozrejme tých mobilných. Nemyslím si že je správne prejaviť im lásku tak, že ich necháme odkázaných samých na seba. Keby to trvalo mesiac, dva, tak by sa to dalo vydržať, ale toto trvá už veľmi dlho. Veď človek sa môže dať pre pokoj duše aj otestovať predtým než za nimi zájde, alebo môže mať pre istotu rúško. Jedno viem iste. Tým že za nimi pôjdete, vyčarujete na ich tvári úsmev, urobíte ich šťastnými, prinesiete im radosť, lásku, zlepšíte im náladu a hneď sa im bude ľahšie žiť a tým budú odolnejší aj voči chorobám. Tak, takto by som konala ja, vám stačí len pouvažovať a potom konať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Sú ľudia ktorí sú vyslovene materiálne založení, iní zasa striktne duchovne. Ja som niečo medzitým. Uvedomujem si aké je to materiálno dôležité pre život, ale nezabúdam pritom ani na duchovno. Tí ktorí duchovno neuznávate, radšej ďalej nečítajte, budete sa nudiť. Ale v dnešnej ťažkej dobe považujem za dôležité podeliť sa s tými ktorí majú o to záujem zo svojim duchovným svetom, lebo mi to pomáha prežiť tieto ťažké časy. Mnohí sa snažia v niečo veriť, niekto verí v Boha, iný zasa na Osud alebo vo Vesmír či Zázrak. Ja určite verím v nejakú Vyššiu Moc, v niečo, čo je medzi Nebom a Zemou.

Asi pred 15. rokmi som si prečítala istú knihu, v ktorej sa písalo o zákone príťažlivosti. To čo vraj naozaj chcete, tak to aj dostanete. Lebo si to nejakým spôsobom pritiahnete do svôjho života. Dokonca nemusíte preto nič urobiť, iba tomu veriť, predstavovať si že to už máte a vopred byť zato vďačný. Ale musíte chcieť stále to isté, nesmiete chcieť raz to, potom zasa ono lebo potom ten Vesmír, alebo Boh / nazvite si to ako chcete, ja to nazývam Vesmír / vám to nemôže dať, lebo by v tom mal zmätok. Základom tejto teorie je, že myšlienka je hmotná a to čo si myslíte sa zhmotní. Napr. ak ráno vstanete, zakopnete nohou o posteľ a zanadávate si aký máte od rána blbý deň, tak to tak aj bude, celý deň vás budú sprevádzať menšie alebo väčšie nepríjemnosti, lebo ten Vesmír si bude myslieť že to chcete, tak vám to dá. Ak si poviete že ste starý, chorý, nešťastný, chudobný alebo tučný. tak to tiež dostanete. Naopak ak ráno vstanete a poviete si že aký je dnes krásny deň, tak krásny aj bude.

V tej knihe sa píše aj o sile kolektívnej modlitby, čím viac ľudí sa modlí za tú istú vec o to skôr sa to niekde vo Vesmíre zhmotní, odrazí a vráti sa vám späť v podobe splneného želania. Tou modlitbou sa ale nemyslí klasický „Otčenáš “ a nemá sa hovoriť že “ chcem, alebo daj mi to alebo ono “ ale vždy sa má začať slovom “ ďakujem „. Lebo keď bude ten Vesmír vidieť že ste vďační, dá vám ešte viac vecí za ktoré budete môcť byť vďační. Takáto modlitba by práve dnes bola veľmi aktuálna. Keby sme sa mnohí modlili zato aby sa tá pliaga ktorá nás trápi konečne zmizla, možno by sa stal zázrak. Iste niekto môže povedať že to je hlúposť, môže sa tomu zasmiať, alebo ma nazvať naivnou ale ja sa takto modlím už 15 rokov a mnoho vecí som si takto do svojho života pritiahla a stále priťahujem.

Na záver uvediem moju každovečernú modlitbu :

Dakujem ti drahý Vesmír za dnešný nádherný deň. Zato že sme ho moja rodina a ja prežili v zdraví, ďakujem za jedlo na stole, za strechu nad hlavou, zato že ma máš rád a že mi stále so všetkým pomáhaš. A ďakujem zato že aj zajtra tomu tak bude. Takisto nezabudnem sa poďakovať za všetko dobré, zvláštne či príjemné čo sa v ten deň stalo. Ak som sedela za volantom tak zato, že som bezpečne došla do cieľa, ak sa mi podarilo niečo vybaviť na úrade, alebo som stretla príjemného človeka. Nakoniec dodám : Mám ťa rada Drahý Vesmír a prajem dobrú noc.

To je všetko. Nič to nestojí a za pokus to stojí. Akurát to nesmiete odrapotať automaticky ale tú vďaku naozaj musíte v srdci cítiť. Tak, ak som aspoň jediného človeka týmito slovami dokázala inšpirovať, tak moja snaha nebola márna. Každopádne som ho písala s dobrým úmyslom.