viva54

Pretože nebudem v ňom komentovať súčasné dianie, ale písať budem o jednom ľudskom osude. Verím že pre niektorých to bude dôvod minimálne na zamyslenie sa.

Človek o ktorom bude reč je istý náš kolega bloger, ktorý sa pred časom odmlčal, no nie dobrovoľne. Tento blog píšem s jeho súhlasom.

Začnem tým, ako a prečo som sa s ním skontaktovala. Totiž prečítala som si v debate pod jedným z jeho posledných blogov jeho odpoveď istému diskutujúcemu niečo v tom zmysle že on už zajtra nemá čo jesť. Z momentálneho popudu som sa ho spýtala či potrebuje pomôcť. Obratom mi poslal svoju mailovú adresu ktorú dal následne vymazať hneď ako som mu odpovedala že som si ju zapísala.

Napísala som mu teda mail kde som sa pýtala či to o tom jedle myslel obrazne alebo doslovne. Odpovedal že doslovne, že ešte má dva krajce suchého chleba a ďalej už nič. Požiadala som ho o číslo účtu a poslala mu nejaké peniaze. Keď tie peniaze dostal, s radosťou mi napísal že si urobil poriadny nákup a že sa už dávno tak dobre nenajedol. Bol veľmi vďačný, aj keď sa cítil veľmi trápne, no ubezpečila som ho že to nemusí. Nakoniec sa priznal, že ak by som sa neobjavila ja, na druhý deň by asi musel ísť žobrať na ulicu. Lebo nemá nikoho, kto by mu pomohol, čo je veľmi smutné. Ja si to ani neviem predstaviť, lebo ja som celý život pomáhala blízkym ľuďom ktorí na tom boli horšie ako ja a naopak, mne tiež veľa ľudí v živote pomohlo. No chápem ho, aj ja by som sa tak cítila ak by som musela žobrať, no ak je človek hladný, trápnosť musí ísť bokom. On vlastne ani nepýtal, sama som to navrhla a dodnes mu v rámci svojich možností pomáham menšími sumami. Ale s jeho dnešným obrovským problémom mu pomôcť neviem.

Následne sme si začali pravidelne písať a začala som sa ho pýtať, ako sa mohol ocitnúť v takejto situácii. Tak tu je jeho príbeh v ktorom ho budem volať Jozef.

Jozef nikdy nebol bežný typ človeka, nemal také ambície ako kariéra, manželstvo, deti. Keďže je hlboko veriaci, jediné čo chcel bolo slúžiť Bohu. Začal teda študovať na Teologickej fakulte. No keďže sa to dialo v ére socializmu ( dnes mu ťahá na 60 ku ) a jeho rodičia boli vysokí komunistickí funkcionári, tak sa to nezlučovalo s ich ideológiou. Na nátlak rodičov teda túto fakultu opustil. V nasledujúcich rokoch prešiel rôznymi povolaniami, naďalej býval v rodičovskom dome, nikdy si nezaložil rodinu, ani netúžil po sláve, kariére a bohatstve. Po revolúcii sa pokúsil vstúpiť do istej rehole a stať sa rehoľníkom. No ani tu nepochodil vďaka minulosti jeho rodičov ( žil a žije v okresnom meste, kde každý každého pozná )

Ako prvá umrela jeho matka. Neskôr ochorel jeho otec, o ktorého sa tri roky staral. Keďže starostlivosť o otca mu zabrala všetok voľný čas, v tomto období prišiel o všetkých svojich známych a priateľov. Aby som nezabudla Jozef má brata ktorého nazval diablom v ľudskej podobe. Keď mi o ňom porozprával bližšie tak som mu bohužiaľ musela dať za pravdu. Totiž kým sa Jozef staral o otca, brat toho prehovoril, aby rodný dom prepísal len na neho. A otec tak urobil. Napriek tomu že brat má postavený svoj veľký rodinný dom na rodičovskom pozemku. A vždy sa mu darilo aj darí veľmi dobre, lebo je “ šikovný “ a okrem toho chamtivý a nenažraný. Skrátka po otcovej smrti Jozefovi oznámil, že by ho síce mohol vyhodiť na ulicu, no zatiaľ tak neurobí, ale že jedného dňa to príde, lebo chce ten starý dom zbúrať, postaviť nový a predať ho.

Tak si Jozef žil svoj jednoduchý život, ale stále nad ním visel ten povestný Damoklov meč v podobe straty domova. Poviete si, že sa dávno mohol postarať o nejaké svoje bývanie, áno mnohí by ste sa postarali, aj ja by som sa postarala, lebo sú ľudia ktorí sa vždy nejako pretlčú, ale nie sme všetci rovnakí a nie každý je šikovný. V prvom rade by som závet súdne napadla, lebo aj keď nie som právnik, viem že nie je také jednoduché len tak niekoho vydediť, musia k tomu byť splnené isté podmienky. Jozef je ale dobrák od kostí, ktorý by ani muche neublížil, no je veľmi nepraktický a nepriebojný, proste je to duchovne a nie materiálne založený človek. Ako ja hovorím, ak sú dobré časy, tak nejako prežije, no keď prídu tie zlé, tak je ako tá korytnačka keď sa dostane na chrbát, len kope nôžkami vo vzduchu a nevie sa prevrátiť, proste úplne bezmocný.

Tesne predtým ako prišla prvá vlna pandémie pracoval Jozef v istej automobilke. Až sa mu jedného dňa stal v práci úraz, poranil si ruku. Keďže to bolo pred koncom smeny, on sa ponáhľal na autobus a z ruky mu nestriekala krv, tak to nenahlásil. Ale už v noci musel ísť na pohotovosť lebo mal veľké bolesti a ruka mu opuchla, mal tam niečo pomliaždené. Keď to na druhý deň hlásil, už mu to neuznali ako pracovný úraz. ( Aj tu by som to riešila súdne ) Absolvoval operáciu a následne rehabilitáciu, skrátka pol roka s tým bol práceneschopný. Dostával mesačne okolo 270 Eur. Po ukončení PN dostal hneď výpoveď. Keďže v tom čase už zúrila pandémia, novú prácu si nezohnal. Lenže Jozef má aj iné zdravotné problémy, dlhodobo s chrbticou a od istej doby aj so srdcom ( v roku 2012 zažil klinickú smrť, na niekoľko minút mu prestalo biť srdce, zhodou okolností bol na návšteve u kamaráta ktorý je zdravotník a ten mu dal prvú pomoc ) Takže dodnes dostáva nemocenskú podporu, ale už len necelých 100 Eur. Čo mu horko – ťažko stačí na stravu. Nemal na elektrinu, ktorú mu vypli, to už zaplatil, našiel sa nejaký dobrý človek kto mu na to požičal. Brat ho dal odpojiť aj od internetu, to je dôvodom, prečo už nepíše blogy. A tiež nemôže telefonovať, lebo nemá kredit. Našťastie predtým ako ho brat dal odpojiť od internetu, mi stihol poslať mailom svoje telefónne číslo, tak som mu zavolala a on mi povedal adresu, tak si dnes píšeme klasické dopisy. Aj to mu pomáha, lebo je veľmi osamelý.

Problémom je aj to, že v dome je ústredné kúrenie na plyn, za ktorý musí mesačne platiť okolo 90 Eur. Neplatí to už 10 mesiacov, lebo nemá z čoho, dlhuje teda bratovi 900 Eur, ktorý to musel zaplatiť, keďže mu dom patrí. A teraz to využil ako zámienku, ak mu vraj Jozef do konca júna tie peniaze nezaplatí, tak ho vyhodí a nielen to, ale ešte s úsmevom dodal, že už sa na to teší, ako z neho bude bezdomovec. Jozef sa už pýtal na miestnom úrade, či by pre neho nemali nejaké ubytovanie, odpoveď bola negatívna, rovnako aj u miestnej charity a vrcholom bolo že aj u cirkvi. Jozef totiž pravidelne chodí do kostola a často tam nezištne pomáha. Toľko o tom ako charita a cirkev pomáhajú ľuďom.

Čo sa jeho brata týka, tak jeho správanie sa ja nikdy nepochopím, lebo my sme súdržná rodina, ak by u nás niekto nemal na jedlo, tak ostatní členovia rodiny by ho zasypali potravinami a ak by niekto cudzí chcel niekomu z nás ublížiť, tak tí ostatní by sa pre neho bili do poslednej kvapky krvi. Ale viem že v tomto patrím k tým šťastnejším, lebo to takto nefunguje v každej rodine, ale bohužiaľ rodinu si človek nevyberie.

Tu musím podotknúť že Jozef odkedy zažil tú klinickú smrť, získal isté danosti, dokáže ľuďom pomáhať, presnejšie liečiť. Nemusí tomu každý veriť, nemám to síce u neho overené, lebo nikdy som ho osobne nestretla, ale verím že takí ľudia existujú, lebo som takých už v živote stretla. Jozef tvrdí, že mnohým ľuďom nezištne pomohol, no tí všetci až na jedného sa mu obrátili chrbtom keď teraz on potrebuje pomoc. Na moju otázku, prečo sa tým teda neživí povedal, že to tak nefunguje, teda komerčne, dokonca ani seba nevie vyliečiť, len druhých. Aby toho nebolo málo, skoro ma porazilo keď mi oznámil že niekedy v januári tohto roku sa mu zjavili isté čísla na Loto ktoré si síce zapísal a boli samozrejme tie výherné, no Loto nepodal, lebo hazard sa nezlučuje s jeho presvedčením. Nemusíte mu nadávať do idiotov, lebo to už urobil sám, každopádne dnes by bol milionárom a nemal by také problémy aké má. To len na ukážku, aký je to človek, kto by to ešte doteraz nepochopil, teraz mu to už musí byť jasné. Ale ako ho poznám ja, ani ma to veľmi neprekvapilo ako sa zachoval.

Aby bolo jasné, v žiadnom prípade nerobím nejakú zbierku pre Jozefa. Chcem len aby sme sa trocha zamysleli, ako by asi bolo nám, keby sme sa mali stať bezdomovcami. Aj keď si možno poviete že sám si je na vine, lebo urobil v živote dosť chýb, ale ruku na srdce, kto z nás nejaké neurobil ? Ja by som povedala, že jeho najväčšou chybou je naivita a za dobrotu na žobrotu. Lebo tu sa nejedná o človeka, ktorý by svoj byt prepil, predrogoval alebo prehral na automatoch, taký by si bol sám na vine a možno by si to aj zaslúžil, ale Jozef určite nie. Každopádne je prinajmenšom čudné, keď dnes robia v médiách veľké haló z toho keď niekto vyhodí psa na ulicu, ale keď sa to stane ľudskej bytosti, tak je to každému jedno.

Ale napriek tomu tento blog vznikol aj máličko zo zištných dôvodov, alebo inak povedané Jozef s tým súhlasil pretože topiaci sa aj slamky chytá a možno mu to dá aspoň trocha nádeje že by mu niekto mohol nejakým spôsobom pomôcť. Trebárs keby niekto vedel o nejakej práci pre neho aj s ubytovaním, alebo by pomohol aspoň nejakou radou čo by ešte mohol skúsiť. Verím že Jozef by bol nekonečne šťastný a vďačný. Tak skúsme byť prosím ľuďmi a pomôžme keď môžeme….