viva54

Keďže teraz mám času habadej, po dlhej dobe som sa rozhodla napísať blog, ktorý možno niekoho aj pobaví, alebo aspoň zaujme. Času mám dosť preto, lebo ako už nadpis naznačuje, som v nemocnici po operácii ktorú som zdarne prežila 🙂

Mám za sebou výmenu môjho bedrového kĺbu za umelý. Koxartrózu mi diagnostikovali ešte pred 10 rokmi, ale 9 rokov to bol prvý, teda najľahší stupeň kedy boli minimálne bolesti a obmedzenia. Minulý rok to vhuplo hneď do 3. stupňa, kedy už tie bolesti a obmedzenia boli výrazne väčšie. No stále to bolo znesiteľné a dokázala som vykonávať tak svoju prácu, ako aj všetky ostatné povinnosti. Tento rok v lete, paradoxne po dovolenke kde som naozaj nerobila nič, len oddychovala, sa to prakticky zo dňa na deň zhoršilo tak, že ma to bolelo nonstop, bez ohľadu na to či som sedela, stála, chodila či ležala. A nepomohli už žiadne rehabilitácie a že som ich absolvovala dosť. Ortopédov verdikt znel: artróza 4. stupňa, čiže konečná, kde už pomôže len operácia. Takže som sa išla so žiadosťou od ortopéda objednať na ten zákrok. Lenže v 3 bratislavských nemocniciach som sa dozvedela že sa na to čaká zhruba rok. Ale aby som mohla vôbec fungovať, som žila asi dva mesiace na liekoch od bolesti, hoci som zásadne proti chémii, kým to nie je nevyhnutné.

Od kohosi som dostala tip na istú súkromnú kliniku, tak som sa tam išla v polovici októbra informovať. Síce keď som sa dozvedela sumu, skoro som skolabovala, ale termín som mohla dostať už v novembri. Lenže som v práci mala uzavretú zmluvu s istou firmou do konca novembra a tú prácu som musela dokončiť, inak by som dostala pokutu. Tak som sa po dohode s manželom a samozrejme s jeho pomocou objednala na zákrok začiatkom decembra. Pretože som nemohla žiť rok s takými bolesťami, ktoré by som nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi.

Nasledujúce riadky v žiadnom prípade nie sú kritikou tohto zariadenia kde sa ešte stále nachádzam na pooperačnej rehabilitácii, naopak som tu výsostne spokojná. Len s jedinou vecou som mala obrovský problém, ale pekne po poriadku. Od začiatku sa hovorilo o celkovej anestézii, bolo to dokonca aj v papieroch ktoré som dostala keď som sa objednávala. Čo mi aj pripadalo logické pri takom ťažkom zákroku. Však som aj musela absolvovať všetky tie predoperačné vyšetrenia, ktoré boli časovo dosť náročné popri práci a iných povinnostiach.

Keď som už mala všetko absolvované, pár dní pred zákrokom som im išla odovzdať všetky výsledky, kde som dostala posledné inštrukcie a za pár dní som už nastúpila na hospitalizáciu. Hneď potom ako som sa ubytovala v nádhernej izbe, prezliekla sa a zaliezla do postele, sa objavil pán doktor anesteziológ. A oboznámil ma s tým čo sa bude diať. A tu nastal môj problém. Totiž oni vraj neoperujú v celkovej anestéze ale cez epidurálnu, inak povedané spinálnu anestézu. A to bol pre mňa šok. Keďže ja nejdem hneď do kolien keď sa objaví nejaká autorita a svoje si vždy poviem, tak som veľmi dôrazne zaprotestovala. Argumentovala som tým že doteraz o tom nepadla ani zmienka ( nakoniec načo som potom absolvovala predoperačné vyšetrenia keď ma nemienia uspať ) a že som o tom mala vedieť od samého začiatku aby som sa dobrovoľne mohla rozhodnúť či tento druh anestézy chcem alebo nie. Pripadalo mi to náramne neseriózne a aj som mu to povedala. Na to pán doktor nemal argument, stále tvrdil iba to, že to robia preto, lebo tento druh anestézy je menej invazívny a škodlivý. Nastal medzi nami slovný ping-pong kedy ja som tvrdila že pokiaľ by mi mali odstrániť znamienko, tak nech sa páči, ale keď mi idú vysekávať kosti z tela, používajú nástroje doslova ako na stavbe ( pílky, dláta, kladivá či vŕtačky ) tak ja o tom nechcem vedieť, nechcem nič počuť ani vidieť, ale chcem hlboko, hlboko spať, nestačí mi že od pása nadol nebudem nič cítiť. A ak ma neuspia, tak hneď a zaraz idem. domov. Takže teraz uvediem celý rozhovor ktorý medzi nami prebehol.

On: Dobre tak vás trochu prispíme

Ja: Žiadne prispíme, ale úplne uspíme

On: Dobre

Ja: Sľubujete?

On: Sľubujem

Ja: Fajn, vďaka, vidíte ani to nebolelo

On: Ale tú epidurálku vám aj tak dáme

Ja : Čoooo? Prečo ? Ja nechcem

On : Prečo nechcete?

Ja: Lebo od viacerých ľudí som počula že to veľmi bolí

On: Prosím vás, tehotné ženy si za to platia aby to mohli dostať. A keď to niekoho bolelo, tak len preto, že ten kto to podával bol buď nešikovný alebo neskúsený.

Ja: Iste, pri takých bolestiach ktoré tie tehotné ženy majú, by necítili ani keby ste im malíček odsekol. A vy ste šikovný?

On : Áno

Tu náš rozhovor končí, lebo sa zrazu objavila sestrička, on už len prevrátil oči a poveril sestričku aby mi vysvetlila, prečo by to bolo lepšie pre mňa keby som to dostala. Ona mi veľmi slušne a jednoducho vysvetlila že dva dni po operácii budem dostávať práve cez tú chrbticu silné opiáty, inak by som mala veľmi veľké bolesti. Tak som privolila, len som sa spýtala či mi to nemôžu dať až keď ma uspia. Odpovedala že nie, lebo musím byť hore. Vravím, tak mi dajte už aspoň tú náladovku, odpoveď zasa znela nie, vraj musím byť pri vedomí. Tak som to vzdala, zobrali ma na sálu, tam ma doktor 4 krát pichol do chrbta a piatykrát už do chrbtice, čo ma naozaj iba trocha zabolelo. Ale vďaka nejakému reflexu som sa trocha mykla a to už mu praskli nervy a povedal že som hrozne nedisciplinovaná a horšia ako malé decko a potom zmizol.

No už som bola na sále, kde ich už bolo ako v Indii bohov, prípravy prebiehali vo veľkom a ja som bola ešte stále pri plnom vedomí. Tak som povedala sestričke nech mi už konečne pichne tú náladovku. A stalo sa. Ale ešte stále som všetko videla, ako postavili okolo vrchnej časti môjho tela akýsi stan a na uši mi nastokli slúchadlá. Medzitým mi začali natierať celú nohu tým žltým dezinfekčným roztokom a zrazu som videla chirurga ktorý ma mal operovať už so skalpelom v ruke. Vtedy už pod vplyvom náladovky som povedala sestričke ktorá pri mne stála, aby povedal chirurgovi, nech sa neopováži ani držať ten skalpel v ruke kým ma neuspia. Nato som ešte začula veľký smiech a ďalej už nič neviem. Ale keď som sa zobudila, ešte stále som bola na sále a všetci okolo mňa stáli. Tak som sa ozvala že haló, ja už som hore a niekto mi odpovedal že dobre veď my už končíme.

Keď som sa najbližšie zobudila na JIS ke, koho som zbadala ako prvého? No predsa starého dobrého anesteziológa. Prišiel sa mi ospravedlniť že bol ku mne taký príkry, ale vraj sa bál aby som si neublížila. Ja som odvetila že v pohode a tiež som sa ospravednila že som bola ako osina v zadku, ale bola som vystresovaná. On povedal, že v pohode, no a tak sme boli obaja v pohode.

Už len podotknem že skutočne som dva dni necítila ani najmenšiu bolesť. Ale keď ma po dvoch dňoch previezli na rehabilitačné oddelenie a vytiahli mi kanylu z chrbta, tak začal naozajstný horor, také bolesti som v živote nezažila. Dávali mi síce infúzie do ruky ale to vôbec nezaberalo. Tak som sa spýtala sestričky čo to je a ona že Paralen. Iba som si pomyslela či sa zbláznili, však to mi nepomáha ani pri chrípke. Tak mi doniesla niečo iné, čo tiež nezaberalo a po mojej otázke čo to je, som sa dozvedela že Ibalgin. Proste slabé voľnopredajné lieky a pri takých silných bolestiach, trocha zvláštne. Žeby chceli šetriť ? Pri tej sume, ktorú sme zaplatili? Tak som jej povedala nech mi vytiahne tú kanylu, ja už nič nechcem a nasadila som si svoje tabletky ktoré som užívala pred operáciou pri veľkých bolestiach, tabletky ktoré naozaj pomáhali a pre istotu som ich mala vždy so sebou v kabelke.

No a potom začali ďalšie muky. Trikrát za deň cvičenia s fyzioterapeutmi a niekoľkokrát denne chôdza s barlami, kedy sa učím chodiť ako malé dieťa. Bolesti pri každom kroku, pri každom pohybe, zdolať pár krokov je ako zdolať Everest, sama bez pomoci neviem zliezť ani z postele ani vliezť do postele. Noha opuchnutá, dvojnásobok tej druhej. Skrátka náramná zábava. Ale nemyslite si že mám nejaké námietky. Ani neceknem. Navyše všetci fyzioterapeuti sú veľmi milí, chápaví a nápomocní. A viem že to je pre moje dobro, aby som sa čím skôr postavila na nohy. Pretože do týždňa už budem doma a rada by som uvarila štedrovečerné menu.

Už naozaj budem končiť, prepáčte ak som vás nudila a dovoľte mi aby som využila príležitosť a popriala všetkým čitatelom bez rozdielu krásne prežitie Vianočných Sviatkov.