V prvom rade chcem vyhlásiť, že som sa narodila ako slobodný človek, tak ako aj vy všetci tu na Slovensku. Slobodu mi garantuje aj Ústava a preto si ju nebudem kupovať žiadnym zdrapom papiera z nezmyselného testovania, ani žiadnou neoverenou vakcínou, za ktorú ani výrobca neručí, ani keby mi ju podsúvali hoci aj všetky “ celebrity “ na Slovensku. Narodila som sa v rodine skromných, pracovitých ľudí, síce jednoduchých, ale veľmi na tú dobu osvietených. Preto som vyrastala slobodne. Nebolo to ľahké detstvo, pretože matka nás vychovávala sama a bola viac v robote, ako doma. Zato som mala úžasných starých rodičov, ktorí ma milovali a rozmaznávali. Nikdy som nebola nijakým spôsobom trestaná, nikdy ma do ničoho nenútili, ani nič nezakazovali. Nikdy som nepoznala čo je to zákaz chodiť von , alebo pozerať televízor. Napriek tomu mi nikto nemusel pripomínať moje povinnosti. Učila som sa sama od seba, takisto som dobrovoľne vykonávala domáce práce. Preto mi to tak akosi prischlo, že si svoju slobodu vážim najviac na svete. A nikdy som o ňu nemusela bojovať, až dodnes. Preto, keď ma o ňu niekto chce pripraviť, tak rebelujem. Aj keď som rodená Slovenka a stará Prešporáčka, môj prastarý otec bol Maďar ( po ktorom mám bojovnosť ) a prastará matka bola Mexičanka ( po ktorej mám temperament )
Socializmus. Roky 1985 – 1989
Inými slovami totalitný režim. V roku 1985 som skončila školu ako 18 ročná a začala pracovať. Pracovala som v jednej poľnohospodárskej firme, ktorá vykupovala obilniny z JRD. ( staršie ročníky vedia čo to je, pre mladších je tu google ) Následne sa obilniny u nás čistili, sušili a skladovali. Ale mali sme aj výrobňu, kde sa z nich, ( aj z iných komponentov ) vyrábali krmne zmesi pre zvieratá. Ja som pracovala v laboratóriu, kde sa tie obilniny testovali, či sú vhodné do mlynov na múku pre ľudí, alebo len pre zvieratá.
Podstatné je, že sme boli veľmi dobrý asi 100 členný kolektív zväčša mladých ľudí. Nechcem ospevovať tento socialistický režim, iste mal svoje nedostatky, chcem len poukázať na to ako sa vtedy žilo a pracovalo. A musím povedať, že to boli najšťastnejšie 4 roky môjho pracovného života. Nepopieram, že tento režim posielal svojich najväčších odporcov do väzenia, aj keď ja som nikoho takého nepoznala. Iste, boli tu nepopulárne nariadenia, ako boli sobotné brigády na skrášlenie okolia, či prvomájové povinné manifestácie, ale ak ste mali filipa, dalo sa tomu vyhnúť.
Pracovná doba bola od 7.00 do 15.30. Realita : keď sme prišli o ôsmej, žiadny problém, hodinu sme sa tvárili, že pracujeme, o deviatej sme už boli v bufete a dávali si desiatu a kávičku. Do dvanástej trocha práce a potom obed. Po obede zasa trocha práce, teda pokiaľ sa nerozkríklo, že do najbližšieho zelovocu doviezli banány, či mandarínky, to potom všetky ženy utekali na nákup. Odchod z práce domov, často už pred treťou. Pohoda, klídek, tabáček…no neber to… Nehovorím, že je to správne, ale takto to vtedy proste bolo.
No ale ten odchod domov platil iba, ak zrovna nebola nejaká oslava. A tých bolo neúrekom. Organizovali sa firemné akcie, kde sme si museli najprv vypočuť tie komunistické reči o tom ako sme splnili plán na 120 percent, aké ďalšie plány sme si predsavzali a pod. Po tých rečiach nasledovala hostina, jedla bolo dostatok a alkohol tiekol potokom. Na záver bola zábava s tancom. Ale organizovali sa aj súkromné akcie, veď zo 100 ľudí vždy mal niekto narodeniny alebo meniny. Tieto akcie často skončili až nadránom a to sme sa ani neunúvali ísť domov, ale zo zasadačky hneď do práce. Inokedy sme sa okolo polnoci len presunuli do najbližšieho nočného podniku na diskotéku.
Boli sme mladí, zdraví, svet bol gombička a naozaj nám nič nechýbalo. Mali sme malé platy, ale stačilo to, lebo všetko bolo lacné. Všetci sme mali kde bývať, mali sme prácu, mali čo jesť, chodili sme na dovolenky, na výlety, jasle a škôlky boli a boli lacné, deti zamestnancov chodili do letných táborov a to všetko bolo skoro zadarmo, len za symbolickú cenu, lebo väčšinu platilo ROH. ( znova, starší vedia, mladší google ) Ale najviac na tejto dobe sa mi páčilo to, že ľudia boli súdržní, nielen kolegyne, kolegovia, ale celkovo všetci. Keď si niekto na vidieku staval dom, tak si ho postavil len za cenu materiálu, lebo mu zadarmo prišla pomáhať polovica dediny, teda za jedlo a pitie. Medzi ľuďmi fungoval aj výmenný obchod, každý dal čo mal, alebo pomohol ako vedel. Nikto by za pomoc nevzal peniaze, ale všetko fungovalo na revanš. Skrátka medziľudské vzťahy vtedy boli oveľa krajšie ako dnes a priatelia aj rodiny sa veľmi často stretávali. Nemuseli ste ani dopredu volať, či môžete prísť, proste ste len prišli. Veď mnoho ľudí, vrátane mňa v 85. roku nemalo ani pevnú linku.
A áno, držali sme spolu, lebo ako keby sme mali spoločného nepriateľa, komunistov. Tých sme neznášali, nadávali sme na nich denne, pretože samozrejme rovnosť propagovaná komunistami nebola. Komunistickí papaláši mali lepšie autá, lepšie domy, väčšie platy, aj keď tie rozdiely zďaleka neboli také obrovské aké sú dnes. Keď sa tak dnes spätne na to pozerám, v skutočnosti ani neviem na čo sme nadávali. A často sme dokonca frflali aj pred samotnými komunistami a nikto nás za to nezavrel, ani nevyhodil z roboty, ako by to urobil kapitalista, akurát urobili bububu…Iste, nedalo sa cestovať do západných krajín a nedalo sa podnikať, ale to boli asi jediné podstatné nedostatky tej doby. Myslím si, že ak by to komunisti dovolili, tak by nemuseli dopadnúť tak, ako dopadli.
Kapitalizmus. Roky 1989 – 2020
A prišiel vytúžený kapitalizmus. Priniesol nám výhody, aj nevýhody. A ja som rozhodne tie výhody využila. Po tých 4 rokoch tvárenia sa, že pracujem, som sa minimálne tých prvých 7 rokov po revolúcii narobila viac než dosť. Podarilo sa mi nájsť prácu v Rakúsku. Tam som sa naučila, ako sa pracuje v kapitalizme, pre mňa žiaden problém, hneď som sa prispôsobila a boli to veľmi cenné skúsenosti. Síl som mala dosť, mladá a zdravá som bola stále. Musela som pracovať za dvoch, keďže počas socializmu prišla aj láska, s ňou aj dieťa, akurát neprišlo manželstvo. Našťastie som mala vynikajúcu rodinu, o dieťa sa mi postarali, chcela som sebe, aj dieťaťu dopriať maximum, chcela som si našetriť na byt, chcela som veľa cestovať. Vďaka tomu, že sa vtedy v Rakúsku zarábalo až 10 násobne viac ako u nás, tak počas tých 7 rokov sa mi podarilo všetky moje predsavzatia splniť.
A potom prišlo manželstvo. Istý čas som bola aj ženou v domácnosti, podnikal manžel. Konečne som sa mohla venovať sebe, aj dieťaťu. Manželstvo však netrvalo dlho, nebudem to rozoberať, je to dlhý príbeh, skrátka sa mu po istej dobe prestalo dariť, skrachoval, skúšal niečo iné, zasa skrachoval a tak to išlo ďalej, kým nepripravil seba o všetko a nakoniec aj mňa, vrátane môjho bytu a ešte mi nechal na krku dlhy. Bol proste hlupák, ktorý nevedel podnikať a ja som bola tiež hlúpa, že som to neprekukla skôr. Tak som prišla o všetko, čo som si kedy zadovážila.
Ale nevyplakávala som, nezavesila som sa príbuzným na krk, ani som nešla nič žobrať od štátu. Prenajala som si byt, vrhla sa do podnikania a zasa som sa postavila na nohy. Takto to šlo roky, kým som sa pred 3 rokmi znova nevydala. Počas týchto rokov práce v zahraničí a podnikania som sa nestarala do politiky, ani som nevedela poriadne, kto tu vládne, ani voliť som nechodila. Mala som svojich starostí dosť. Mnohí mi vyčítali že som nechodila voliť, no ja som vždy tvrdila, že načo, veď politici sú všetci rovnakí, starajú sa len o seba a na nás kašlú. A za tým si stojím, lebo to platilo vtedy a platí to aj teraz. A tí ktorí voliť chodili, po voľbách už aj tak nič neovplyvnili a volili jedného lepšieho, ako druhého.
“ Idiotizmus “ Roky 2020 – 2021
Je mi ľúto, ale túto dobu nijako inak neviem nazvať, už to nie je ani kapitalizmus, ani demokracia. Lebo toto je len vláda nekompetentných, vláda chaosu, kde nič nefunguje, proste jeden veľký bordel. Nebudem vysvetľovať, prečo si to myslím, každý kto má oči a uši, a nemá miesto mozgu piliny, tak vie, že tu nič nie je s kostolným poriadkom. No ale sú aj takí, aj v mojom okolí, ktorí sa nášho premiéra stále zastávajú. Vraj on to všetko robí dobre, veď zatýka zločincov a robí všetko preto, aby porazil tú hnusobu. Nuž, každý má právo na svoj názor, inak to nebudem komentovať, len škoda že stále robí, robí a výsledok nikde, teda ten pozitívny.
Len okrajovo k tomu testovaniu. Keby si také niečo dovolili komunisti keď som pracovala v tom kolektíve o ktorom píšem vyššie, tak by sme sa celá firma ako jeden človek postavili proti tomu a komunisti by si mohli trhnúť. Ja som od revolúcie už nikdy nebola na Slovensku zamestnaná, ale samozrejme od kamarátiek som počula, že tá družnosť medzi kolegami sa dávno vytratila. Dnes si vraj už zamestnanci závidia jeden druhému ak má o 20 Eur vyšší plat, bonzujú jeden na druhého, žiadne kamarátske vzťahy sa na pracovisku nepestujú, každý si len odrobí šichtu a uteká domov, žiadne kávičky po práci, či dva deci vínka. Nuž, to je kapitalizmus, peniaze nadovšetko.
A presne to vyčítam ľuďom, že nevedia držať spolu, lebo keby sa všetci dohodli, že sa nedajú testovať, tak by ich zamestnávateľ nevyhodil všetkých. A bolo by po testovaní. Ale zrejme sa ľuďom to testovanie páči, inak si to neviem vysvetliť. Lebo mne keď sa niečo nepáči, tak to riešim a bojujem proti tomu. A mne sa dnes nepáči všeličo. Preto som sa rozhodla žiť podľa vlastných pravidiel a nie podľa tých, ktoré mi chce niekto nanútiť. Najmä keď tie pravidlá nemajú hlavy ani päty. Iste, keďže robím v službách, ktoré musia byť zavreté, s tým nič neurobím, musím to rešpektovať, aj keď je nezmysel že nemôže byť otvorené tam, kde je naraz jeden zákazník, ale môže byť otvorené, kde sú ich naraz stovky. Takisto nič neurobím proti rúškam, akurát toľko, že ich nie som ochotná nosiť v exteriéri, lebo je to ďalší nezmysel. Kým som mohla pracovať, pri zákazníkoch som rúško mala, aby nikto nemohol povedať, že sa u mňa nakazil.
Ale čo nie som ochotná robiť je to, že sa nemienim izolovať. Človek nie je ostrov sám pre seba, ale spoločenský tvor a potrebuje sa socializovať. Keby tá izolácia trvala mesiac, dva, tak by sa to dalo vydržať. Ale toto trvá už skoro rok, darmo sa izolujeme, nič to nepomáha a koniec je v nedohľadne, akurát máme z toho depresie. Ja chcem žiť tu a teraz, veď život je krátky, dnes sme tu a zajtra byť nemusíme. Vždy som žila plnohodnotne a škoda každého premárneného dňa. Keď už nemôžem ísť do kina a do divadla, nemôžem ísť do reštaurácie, do sauny, ani plávať, nemôžem ísť ku kaderníčke či na masáž, tak pôjdem aspoň tam kde môžem. Aspoň sa stretávam s kamarátkami, ktoré sa neboja a stretávam sa s rodinou. Moja rodina nie je veľká, okrem muža a syna mám už len brata, švagra a sestrine tri deti, ktoré sú mi odmalička ako vlastné. Vždy sme mali blízky vzťah, vždy sme sa často stretávali a nemienime s tým prestať kvôli jednému blbému vírusu. Najmä odvtedy ako im zomrela matka sa so mnou radi stretávajú, možno preto, že im ju pripomínam. Mimochodom verím tomu, že keď sa stretávam s úzkym kruhom ľudí, je to oveľa menšie riziko nákazy, ako sa ísť postaviť do rady na testovanie. A nikdy som nenakazila nikoho s kým som sa stretla, ani nikto nenakazil mňa, pretože dodnes nikoho osobne nepoznám, kto by bol nakazený. A nielenže sa stretávame, ale sa aj objímame, bozkávame a podávame si ruky. Normálne som asi zločinec a treba ma udať 🙂
Možno mám len šťastie, možno mám prirodzenú imunitu a možno je to tým, že sa zbytočne nedusím pod rúškom, nezúčastňujem sa SNP, nelejem si hektolitre dezinfekcie na ruky, denne sa prechádzam po čerstvom vzduchu, nepozerám televízor, teda sa nedám zastrašiť číslami a preto nie som v strese, ale najmä preto, že sa vírusu nebojím. Zažila som horšie veci ako je vírus, ani tie ma nepoložili, tak ma nepoloží jeden vírus. Tie tu vždy boli a budú, musíme sa s nimi skrátka naučiť žiť a chrániť sa ako môžeme, najmä tou prevenciou, ale aj pozitívnym myslením. Zatiaľ to u mňa funguje a preto sa toho budem držať naďalej. Pozerám aj veľa komédií na nete, lebo som zistila, že v poslednej dobe sa málo smejem a bolo to treba napraviť. Smiech je zdravý, lieči telo, aj dušu, odporúčam každému. A vlastne prečo by som sa mala báť niečoho, z čoho sa na 99 percent vyliečim, keď to dostanem ? Prečo sa dnes ľudia viac boja korony, ako rakoviny ? Ja mám práve pred rakovinou rešpekt, lebo na to mi umrela mama, aj sestra a môžete mi veriť, že je to dlhé a bolestivé umieranie. Všetci by sa jej mali báť, lebo práve teraz ak sa bude zanedbávať prevencia, skôr dostanú tú rakovinu ako tú koronu.
A na záver. Mám dlhoročnú kamarátku kaderníčku. Keďže by som potrebovala ostrihať polámané konce vlasov a manžel už tiež vyzerá ako hipisák, zavolala som jej, či by nás neprišla ostrihať, alebo ak chce, my by sme prišli k nej. Povedala nie, lebo sa bojí nákazy. Ok, rešpektujem názor, aj strach každého. Len sa chcem spýtať, keďže u nás je lockdown a holičstvá sú zatvorené, či nemá niekto z vás dcéru, ktorá by nás ostrihala hoci s nožničkami na papier ? 🙂